K významnému životnému jubileu pristupuje s pokorou i humorom sebe vlastným: "Hovorí
sa, že človek má toľko rokov, na koľko sa cíti. Ja sa cítim byť tak
tesne pred päťdesiatkou. Keď som bol mladý a videl som starších ľudí i
môjho otca, keď mal 50 alebo 55 rokov, tak som ich vnímal ako starých.
Ani sa mi nechce veriť, že už mám toľko rokov. Nechcem to ani vysloviť.
Už žijem iný život v inej dobe, než pred desiatkami rokov. Cítim na
sebe, že šport mi pomohol. Rád sa dobre najem a veľmi rád sa smejem, to
mi pomáha. Mám rád hudbu, rád žartujem a aj to ma drží pri živote. Nemám
rád samotu, vyhľadávam spoločnosť."
Do hokejových kroník sa zapísal najmä ako výborný strelec, ktorého
kariéru zdobí 393 presných zásahov v 513 zápasoch federálnej ligy. V 146
zápasoch v drese československej reprezentácie strelil 70 gólov.
Dvakrát sa stal najlepším kanonierom federálnej ligy a s priemerom 0,48
gólu na zápas patrí do elitnej desiatky najlepších strelcov federálnej
reprezentácie. "Strieľanie gólov - to sa nedá naučiť. Je to dar od Boha, ide o správne riešenie v zlomku sekundy," povedal prostredný z bratského tria Lukáčovcov. Svoj život zasvätil hokeju, no spočiatku mal bližšie k futbalu. "Som
z generácie, ktorá vyskúšala všetky športy. Ja som pôvodne ani nechcel
hrať hokej, no dnes to, samozrejme, neľutujem. Bol som malý a tenký.
Futbal som odmalička vedel hrať pravou aj ľavou nohou, no neskôr som si
zlomil nohu a zameral som sa viac na hokej. Korčuľovať ma naučil starší
brat (Imrich). Ja som si povedal, že s mojou postavou nemôžem len tak
hrať hokej, lebo keď ma niekto trafí na mantinel, tak ma zabije. Vedel
som, že musím byť rýchly, lebo som sa jednoducho bál väčších hráčov a
tak som im potreboval ujsť. A napokon sa to stalo jednou z mojich
predností. Korčuľovanie je aj dnes základ hokeja. Keď nevieš korčuľovať,
tak ťa hocikto dobehne a vezme ti puk. Len sa pozrite na (Connora)
McDavida, ktorý chodí medzi protihráčmi ako medzi bránkami v slalome. Je
to vynikajúci korčuliar a tak to potom aj vyzerá," poznamenal Lukáč.
K najväčším úspechom jeho kariéry patria tituly majstra sveta z rokov
1977 a 1985, striebro zo ZOH 1984 a striebro z MS 1982 a 1983. Štyrikrát
štartoval na svetovom šampionáte a vždy si z neho priniesol medailu,
prinajhoršom striebornú. Jeho klubová kariéra je spätá najmä s rodnými
Košicami, no jediný majstrovský titul dosiahol paradoxne po odchode z
vtedajšieho TJ VSŽ.
Popri viacerých úspechoch si cení aj meno, ktoré si vybudoval v hokejovom svete. "Som
v slovenskej aj českej hokejovej sieni slávy. Dosiahol som viaceré
úspechy, ktoré človek docení až neskôr. Ja stále tvrdím, že históriu
nevymažeš. Každý klub, každé mesto či štát sa chváli svojimi úspešnými
športovcami, no dnes ma, žiaľ, bolia nejaké veci. Nechcem to rozoberať,
aby som niekoho neurazil. Ja som sa hanbil prísť domov, keď som skončil
na nejakom 5. mieste, no dnes pomaly oslavujeme aj 9. miesto."
Vincenta Lukáča draftoval v roku 1982 kanadský klub Quebec Nordiques, ale v prestížnej NHL nikdy nenastúpil. "Počas
MS vo Fínsku v roku 1982 prišli za mnou, bratom Jožom a Dáriusom
Rusnákom zámorskí agenti s ponukou, aby sme utiekli. Mali sme však doma
naše rodiny a napokon ani jeden z nás nemal odvahu odísť. Pre mňa sa
naskytla ideálna príležitosť odísť po prestupe do nemeckého Rosenheimu.
Tam som už bol s rodinou. Asi po dvoch mesiacoch prišiel za mnou
prezident klubu Quebec Nordiques a povedal mi ´už si na západe, pobaľ
rodinu a letíme do Kanady´. Moja manželka však začala plakať, lebo sa
bála, že už neuvidí mamu, otca a celú rodinu. Brat Jožo ma nabádal, aby
som sa nebál. Nevedel som, čo mám robiť. Navyše mi každú chvíľu volal
Peter Šťastný, ktorý už bol v Quebecu aj s oboma bratmi. Prehováral ma,
aby som prišiel," priznal Lukáč, ktorý okamžite oľutoval rozhodnutie neemigrovať: "Ľutoval
som to od prvého momentu. Hneď sa o ponuke emigrovať, ktorú som mal,
dozvedeli v Prahe a predvolali ma. Päť dní a päť nocí ma držali na
polícii. Keď ma pustili a vrátil som sa do Rosenheimu, tak som sa
zaprisahal, že do Československa sa už nevrátim. Aj tak som to však
spravil. Ak by som vedel, že o pár rokov spadne opona, tak by som s
útekom do Kanady neváhal ani sekundu. Mohol som hrať s bratmi Šťastnými v
Quebecu."
Lukáčova reprezentačná kariéra sa skončila v roku 1985, v ktorom
Československo reprezentoval na zlatých MS v Prahe i na Kanadskom
pohári. Vo veku 31 rokov sa rozhodol pre angažmán v Rosenheime, v ktorom
strávil dve sezóny. Neskôr si ešte vyskúšal aj hokej v Rakúsku, Škótsku
a hráčsku kariéru definitívne ukončil v roku 1990 po pôsobení na
Britských ostrovoch v drese Streatham Redskins. Spoločne s bratom
Jozefom sa v Londýne hokejom zabával. Vincent nazbieral v 28 zápasoch
122 kanadských bodov (71+51), takmer dvakrát viac než jeho brat, ktorý
skončil druhý v tímovom bodovaní.
V tom čase už mal za sebou úspešné roky na reprezentačnej úrovni. V
časoch, keď bola os národného tímu tvorená predovšetkým českými hráčmi,
sa Lukáč dokázal prebojovať do najcennejšieho dresu. So slovenskými
spoluhráčmi Dáriusom Rusnákom a Igorom Libom vytvoril legendárny útok.
Po kariére aktívneho hráča sa dal na trénerstvo. Začínal ako asistent
trénera v mužstve Košíc, v sezóne 1996/1997 bol hlavný kormidelník
"železiarov". V roku 2000 si vyskúšal hokejovú exotiku, keď viedol
mužstvo z Juhoafrickej republiky.